Niektoré city sú príjemné (ako radosť, šťastie, láska...), posilňujú náš organizmus a pozitívne pôsobia na zdravotný stav a imunitu. Vďaka nim sme pozornejší, lepšie sa vieme sústrediť a naučené alebo počuté si lepšie pamätáme. Lenže sú aj nepríjemné city (ako hnev, strach, sklamanie...), ktoré oslabujú organizmus, spomaľujú a brzdia celkový priebeh duševných procesov a z nich vyplývajúce konanie.
Hovorí sa, že kde chýba cit, tam je chlad. Áno, človek bez kúska citu je naozaj ako chladný kameň. Niekedy sú však v našom živote situácie, kedy by sme chceli byť práve ako ten tvrdý kameň, ktorému neprekáža, že po ňom iní šliapu, alebo si ho len tak niekam zahodia. Sú chvíle, kedy by sme chceli byť možno obyčajným papierom, ktorému nevadí, keď ho ľudia popíšu, pokrčia alebo dokonca roztrhajú...alebo byť hračkou, ktorá nie je smutná z toho, že je pohodená, keď o ňu dieťa stratilo záujem a našlo si inú...a to všetko preto, lebo nemajú city, neprežívajú to.
Bolo by fajn, ak by sme zažívali len príjemné city, všade by bola harmónia, radosť, nadšenie...nebol by smútok, žiaľ, bolesť...lenže to asi ani nie je možné. Nedá sa úplne uniknúť negatívnym citom. Čo z toho vyplýva? "Musíme" sa naučiť žiť aj s nimi. Okrem toho, svet by bol bez nich jednofarebný. Nevedeli by sme oceniť tie pozitívne, ktoré vždy (skôr či neskôr) prichádzajú po negatívnych. Či?