Okrem svojich dotrhaných, špinavých šiat a zopár kartónov na prespanie nemal nič. Najedol sa len z toho, čo si sám vyžobral. Snažil sa nájsť ľudí, ktorí by mu dali prácu, prichýlili ho k sebe, ale nepodarilo sa mu to. A tak žobral ďalej.
Jedného dňa prechádzali okolo neho dvaja sympatickí mladí ľudia. V ten deň si povedali, že urobia radosť nejakému neznámemu človeku. Bolo im ľúto tohto bezdomovca a tak sa rozhodli, že tým šťastným bude práve on. Títo mladíci pochádzali z bohatej rodiny. Pozvali „svojho“ bezdomovca do ich domu, aby sa mohol okúpať, dali mu najesť, nové, čisté šaty, našli novú prácu. Aby toho nebolo málo, k tomu všetkému mu vypísali aj šek na 1000 eur. Bezdomovec nemohol uveriť vlastným očiam. Prijal ich dobrosrdečnosť s veľkou radosťou a vierou v úprimnosť ich konania. Bolo to však z ich strany naozaj úprimné?
Po nejakom čase stretol "bezdomovec" opäť týchto dvoch mladých ľudí. Tentokrát mu nepodávali ďalší šek, ale pýtali si peniaze, ktoré mu kedysi dali, späť. Nemal takú sumu. Keďže im nemal ako vrátiť peniaze hneď späť, prišiel o prácu, o byt a k tomu utŕžil od nich aj zopár rán. A tak ostal opäť na ulici....sám...s ranou v srdci, že aj keď sa opäť objaví niekto, kto by mu chcel pomôcť, bude mať pochybnosti o jeho úprimnosti.
Je to len čisto vymyslená rozprávka. Myslíte si, že by sa niečo také mohlo v skutočnosti stať? Asi nie. Ale niečo by sme si z nej mohli predsa len vziať: Nebuďme ako títo mladí ľudia. Ak aj niekomu podáme kôrku chleba, neberme mu ju už z úst. Nech je naša pomoc druhému naozaj úprimná (nielen z ľútosti alebo len z nejakej povinnosti) a hlavne nezištná.
PS: Tou kôrkou nemusia byť len peniaze, niečo materiálne, ale môže ňou byť priateľstvo, láska, radosť, úprimnosť, dôvera...
